Ak môžu byť kvety nádherné jedine tým, že sú, dokážeš to aj ty

Každý môže byť krásny, každý je krásny. Len svojim, jedinečným spôsobom. To, že ty tú krásu nevidíš ešte neznamená, že tam nie je. Len máš iný vkus.

Nepatrím medzi ľudí, ktorí by si o sebe mysleli, že sú krásny. Úprimne, uvažujem o sebe ako priemernej, niekedy podpriemernej kráse, ktorá Vás neočarí. Ale vždy sa nájde niekto, kto to bude vidieť inak. Horšie či lepšie, jednoducho inak. Veľakrát sa stretávam s ľuďmi ktorí sú podľa môjho názoru skutočne krásny, možno z toho pramení moja mienka o sebe samej, že sa nepovažujem za krásnu. Pretože mám okolo seba množstvo ľudí, ktorí sú krásni. Neviem ako to robia, neviem čím to je, ale je to môj názor. Nerozprávam však o tom, pretože, no nie je divné, ak by Vám dievča povedalo, že aha, tamten/tamtá je pekný/pekná? Bolo, tak o tom nehovorím, a len si vždy poviem, že dobre. Ale mám veľa kamarátov a kamarátiek, ktorí sú tiež krásny. A pomyslím si to vždy keď ich stretnem. Mnohí z nich to vedia, vidieť to na správaní.

Ale viete čo? Mám osobu, ktorá je pre mňa najkrajšia na svete, aj napriek tomu, že on o sebe tak nezmýšľa. Je to jediný človek, na ktorého by som sa mohla pozerať hoci aj celý deň a stále by mi pripradal najkrajší. Holt, to je to moje zaláskovanie, o ktorom si myslím, že netreba veľa hovoriť a stačí to len okrajovo spomenúť. Pretože chcem.

A to je ďalšia vec, robte len to, čo naozaj chcete robiť, nikdy nie to, čo po Vás chcú iní. Lebo potom nebudete šťastní. Nikdy. Až kým nepochopíte toto základné pravidlo. Nikdy nerobiť nič čo naozaj nechcete ale sa len presvedčíte, že to chcete, ale skutočnosť je iná.

Spomínam si akoby to bolo včera, keď som na internete hľadala ďalšiu mačičku, k nášmu psíkovi, cavalierikovi, Snoopymu a kocúrovi, pouličnej zmesi, Jeanovi (celým menom Jean-Cloude ale vzhľadom na použiteľnosť sa jeho meno akosi skrátilo na prosté "Jean"). Mačiatko Mina (vtedy sa volala Leslie) som našla s popisom, že ju nikto nechce a má tááký strašne nešťastný pohľad! Jednoducho, sa nedalo hľadať ďalej a aj keď som hľadala ďalej, stále som sa akosi záhadne dostala k mačiatku s takým nešťastným pohľadom. Nikto ju vtedy nechcel a aj keď to spočiatku vyzeralo všelijako, Mina sa k nám dostala a odvtedy s nami spolunažíva. Síce je to malý démon, čo Vám zhodí a rozbije aj celú čajovú sadu a potom sa neodváži vyliezť (spolu so zvyšnými dvoma pomocníkmi), nedala by som ju ani za nič. Veď má taký nešťastný pohľad!

Niekedy by ma zaujímalo, prečo sú ľudia takí vysadení na veľkých psov. Prečo sa mnohí tvária, akoby mať veľkého psa bolo zločinom. Stretávam sa s tým dennodenne. Na jednej strane sa ľudia tvária "preboha, len nech na mňa ten pes nepozrie!" na strane druhej mi na psa zacmukajú, nemajú problém mu pomaly tresnúť kabelkou po hlave keď ideme cez prechod a ja už vážne neviem či máme lietať, alebo aj nechať decko pobehovať okolo s palicou v ruke. Ľudia sú divní, viete? Isteže, mať rotvajlera je záväzok a veľká zodpovednosť, ale viete aká je krásna? Nádherná. Ak by som ešte niekedy mala možnosť mať aj mačky aj psa, určite by som brala rotvajlera, iné plemeno by som už ani nechcela. Snoopy, náš cavalierik bol fajn, ale neviem, pri Yukki, našej rotvajlerke som si každý deň istejšia a istejšia, že je to plemeno psa, ktoré ku mne patrí. Aj keď úprimne, som viac mačkový typ, ako psačí. Možno tento môj pocit pramení aj z toho, že naša Yukki je plne socializovaná (so psami, mačkami, deťmi) ale aj napriek tomu, ak nechcem nemusím pri každom psíčkarovi vystáť dieru. To viete, psíčkari sú veľmi urozprávaní ľudia. 

Nedávno som sa na našej slávnej socialnej sieti stretla s vecou, ktorá ma absolútne šokovala. Vraj ak máte mačky v byte netreba ich očkovať vôbec, dokonca ani proti besnote! Keď som tak čítala tie komentáre dám a slečien, rozmýšľala som kam toto vôbec speje. Toto, že toľké množstvo ľudí bojkotuje očkovanie. Akékoľvek, či pre ľudí, či pre svojich domácich miláčikov. Úprimne, neviem si ani len predstaviť, že by sme našich troch zbojníkov neočkovali, alebo aspoň tých dvoch, ktorých najdlhšia cesta po vlastných bolo potárať sa na chodbe. A hlavne ak by sa nedajbože stalo, že by niekoho pokúsali a dotyčný/á by musel/a ísť k lekárovi. A potom čo? Prevalí sa, že ich neočkujeme a museli by sme ich utratiť, či nemajú besnotu. Nikdy by som si to neodpustila, že kvôli mojej dvojitej hlúposti (dvojitej, lebo niekoho pokúsali a lebo som ich kvôli nejakému hlúpemu dôvodu neočkovala hoci aj proti besnote) museli byť utratení. Preboha, veď sú to moji domáci maznáčikovia, urobila by som pre nich čo môžem len aby sa mali dobre a takto ich zabijem, vlastnou hlúposťou?! Choré. A mám pocit, že aj tí ľudia čo odmietajú očkovať svoje zvieratá aspoň proti týmto veciam tiež nie sú úplne v poriadku... alebo im na ich zvieratkách nezáleží. Ale to je pravdepodobne len môj nešťastný, zúfalý výkrik do hlbín internetu, ktorý i tak o chvíľu zanikne.